Česky
English
Slovensky
„Ďalší prosím, vstúpte”, ozval sa hlas spoza dverí. Ferko trocha neisto, ale nedočkavo otvoril dvere a vošiel dnu. Pri dverách stáli dvaja strážcovia. Boli to orly, ktorí pomáhajú bocianom už od pradávnych čias a svoju funkciu si odovzdávajú z generácie na generáciu. Sála, do ktorej vstúpil bola skôr veľká ako malá, skôr tmavá ako svetlá. Závesy boli zatiahnuté a celú miestnosť osvetľoval krásny kryštáľový luster. Oproti dverám stál dlhý masívny dubový stôl, za ktorým sedela Rada Starších. Bolo tam osem miest, no niektoré stoličky boli prázdne. Keď Ferko vošiel dnu, štyria z rady boli pripravení ho prijať a ostatní riešili iné dôležité veci.
„Vítame ťa Ferko, len poď bližšie. Tu máš kartu s menom a na zadnej strane je napísaná adresa, kam máš balík doručiť. Je to tvoja prvá úloha, pokiaľ sa nemýlim”, odvetil starý bocian s okuliarmi na zobáku. Ostatní boli ticho a skúmali niečo v papieroch, ktoré mali pred sebou.
„Dobrý deň, áno je to moja prvá úloha.”
„Dobre, na chodbe vľavo choď do prvých dverí, podaj túto kartu tete Terke, ktorá ti vydá balík. Buď presný a opatrný. Po doručení sa do 24 hodín hlás u nás, budeš musieť všetko zrekapitulovať. Dbaj na naše pravidlá a všetko zvládneš. Dovidenia a veľa šťastia.”
„Áno, rozumiem. Dovidenia!”
Rada Starších ho poverila úlohou doručiť balíček z oddelenia: Manželské páry na dlhodobej čakačke. Ferko nechcel sklamať Radu Starších, ktorí ho už aj tak považovali za čudáka, keďže sa kamarátil so žabou. Veľmi chcel zvládnuť svoju prvú úlohu čo najlepšie. Po vyzdvihnutí balíčka od tety Terky, Ferko zrazu pocítil obrovskú hrdosť. Bol pyšný, že práve on dostal tú česť doručiť dlho očakávaný balík „Mimi“ úžasným ľuďom Jakubovi a Jane. Keď vyšli z budovy von, posunul so svojim krídlom Kvákalku na chrbát. Rozprávať veľmi nechcel, bál sa aby sa mu balík nevyšmykol. Rozprestrel krídla a vzlietol.
„To chceš celú cestu mlčať? Ani mi nepovieš ako bolo? Zvedavá som. Ako to vnútri vyzerá? Koľko ich bolo? Naozaj boli takí starí? Nemlč, prosím ťa!”
„Nmžm hvrť”, snažil sa Ferko odpovedať, nechcel veľmi otvárať zobák.
„Dobre potom mi všetko povieš, hlavne aby sa ti ten balík nevyšmykol zo zobáka. A adresu vieš?” Kvákalka práve naopak nedokázala byť ticho, bola trošku nervózna a vtedy potrebuje veľa kvákať.
„Uhm”
„A letíme správnym smerom?”
„Uhm”
„Vieš adresu naspamäť?”
„Prsm ťa, prčtj krtčku,” zneistil Ferko po Kvákalkinej otázke.
„To nemusíš, ja ti ju prečítam. Len kľudne let ďalej a nezastavuj, nech sme čím skôr v ciely!” Natiahla sa pre kartičku s adresou a stalo sa čo nemalo, pošmykla sa chúďatko. Ferko ju len tak tak zachytil svojím krídlom.
„Ďakujem Ferko, ale pozri, vypadla nám kartička s adresou. Čo s nami teraz bude?”, nariekala smutným hlasom.
„Čože?!” Vykríkol Ferko tak vyplašene, že mu zo zobáka skoro balík vypadol a tak radšej pristál.
„Adresu som predsa prečítal hneď ako som ju dostal, takže by som si ju mal pamätať. Bola to ulica úzka alebo široká, možno dlhá alebo krátka a číslo šesť či deväť? Áno bola to úzka šesť, som si istý!”
Obidvaja si naraz vydýchli a trošku sa im uľavilo. Pokračovali v ceste aby Ferko doručil balík a splnil svoju úlohu.