Podporte vznik fantastickej knihy Nekonečný boj

Sme manželia Slavomír a Lenka Sujovci.

Od roku 2020 sa venujeme písaniu kníh v elektronickej forme.

Vo verzií Cd a e-book nám vyšlo doteraz sedem knih so zameraním na ezoteriku.

Tentoraz ale prišlo rozhodnutie, či skôr motivácia na menšiu zmenu. Motivácia v podobe výzvy napísať žáner sci-fi na pozadí vojny. Navyše, chceme prejsť z elektronických kníh na klasické v pevnej väzbe tak, aby dielo bolo na pultoch kníhkupectiev. Preto sme sa rozhodli spustiť projekt na stránkach Hithitu.

Dúfame, a vlastne veríme, že práve vďaka Vám, vážení priatelia, dostane kniha reálne kontúry. Od základných záležitosti ako je tlač, sadzba textu, korektúry, grafická úprava už navrhnutej obálky, po finálne úpravy celkového vzhľadu knihy. Veríme, že táto kniha dokáže osloviť širokú verejnosť už len vďaka vlastnej obálke, no aj vďaka fantastickému obsahu na dvesto stranách, ktorý sú akčnou jazdou od začiatku po koniec. Kniha však má nečakaný koniec, takže veríme, že čitateľ si toto dielo zamiluje. Pre každého, kto podporí vznik knihy, čaká odmena v podobe našej tvorby Mandal.

Pripájam krátku ukážku z knihy:

                                Prvá kapitola:

                     Prepad červeno- kabátnikov.

  Napätie. Len tak sa dá charakterizovať povaha dnešného dňa. Cítil som ho odvtedy ako začal deň. Pochmúrne počasie tvorené kupolou, ktorá uzatvárala celý kontinent tomu len pridávalo na intenzite pocitu. Depresiu či pocit stiesnenosti dnes spúšťalo aj vedomie, že ľudstvo svoju existenciu uzatvorilo do tohto priestoru, aby ich konflikt zostal ich konfliktom a nezasahoval do každého kúta planéty. Boli sme odrezaní. Ale keďže to trvalo už viac ako tisícročie, tak priestor za kupolou nikomu nechýbal. Teraz, keď na provizórnej strelnici trénujem svoje zručnosti, je ten pocit napätia viac a viac nástojčivejší. V rukách držím tréningovú plazmovú zbraň najnižšej možnej úrovne. Jej vzhľad je vlastne meter dlhá rovná tyč s hrúbkou desať centimetrov. Keďže neobsahuje žiadne prídavné prvky v podobe viacerých batérií na nabíjanie projektilov, je vcelku jednoduchá.

No i tak má svoju váhu. Musím ju držať oboma rukami, aby sa mi netriasli a ja mohol mieriť na holograficky terč. Stláčam spúšť, ktorá je navrchu v podobe tlakového senzora. Znova trafím presne, ale je nutné vymeniť zásobník. Popritom môj pohľad putuje okolím. Vedľa mňa strieľajú ďalší vojaci na cvičné terče. Vždy, keď zbraň vypustí projektil, ozve sa zvuk, ako keď udrie statická elektrina. Nie je to hlasité. Súčasne zbrane už neohlušujú ani svojich vlastníkov a ani nikoho v dosahu. Za nami vo vzdialenosti asi desať metrov cvičí skupina mužov boj zblízka. Hoci povzbudzujú jeden cez druhého a prekrikujú čo im hlasivky stačia, ku mne neprenikne ani šelest. Vďaka tlmičom je vlastne vo vojenskom tábore ticho ako na cintoríne. Jediný zvuk, ktorý by mohol tlmiče vypnúť je naliehavé hlásenie. Vlastne ide skôr o poplašný systém pre prípad útoku červeno- kabátnikov.

Pre upresnenie je to protistrana, ktorá vznikla rovnako ako my, spojením národov s rovnakým dôvodom pre večný konflikt. Otočím sa znova smerom na strelnicu, aby náboj našiel svoj cieľ. Lenže namiesto toho, aby zbraň vystrelila vydá praskavý zvuk, aký nechcem počuť.

„Poondiaty šrot!“ znie moja nadávka po tom, ako zistím, že batéria nevydržala vnútorný tlak plazmy a praskla.

Je to nevýhoda týchto starých typov zbraní. Na boj sú už dávno používané novšie typy. No záleží od hodnosti vojaka. Ja mám v držbe zbrane kapitána. Tie sú už o inej kvalite. Napríklad taký major má o triedu vyššiu palebnú silu, vďaka inovatívnym zbraniam. „Aj mne praskla batéria už tri krát!“ prehovoril vedľa mňa Adi, ktorý tiež trénoval streľbu. Jeho ostrý zrak mu umožňoval, aby viedol rozhovor a zároveň bez problémov triafal stred hologramu. Ja takú výhodu vďaka mutácií nemal. Za to ale mne na rukách vyrastali od zápästia v lokácií zároveň s líniou malíčka po lakeť sedem ostroh. A že neboli malé. Veď koniec koncov ich veľkosť minimálne tridsiatich ôsmych centimetrov a hrúbka zhruba sedem, s možnosťou meniť ich smerovanie, z nich robili dokonalú chladnú zbraň. Rozmedzie medzi nimi je len pár milimetrov, no keď sú v uvoľnenom stave, majú vrúbkovanú štruktúru. Takisto treba dodať, že sú mimoriadne ostré. I keď ide technicky o kosť, tak aj mimoriadne pevné. Cez mnohé materiály ako tkanina, koža, svalstvo či kosti prejdú ako nôž maslom. Lenže sú aj mimoriadne ťažké. Preto svaly na rukách získali isté prispôsobenie navyše. Ale občas sa s ľahkými pohybmi alebo tými, ktoré vyžadujú istú precíznosť nepohodnem. Pri náročných bojoch je tu a tam nutné použiť i opancierovane chrániče, aby tento výrazný doplnok tela neodišiel ako prvý. Konečne vymením poškodenú horúcu batériu a hodím ju do neutralizačnej nádoby.

„No áno, možno tým napätím čo tu dnes visí navôkol. Každý drží zbrane dosť kŕčovito,“ je moja odpoveď.

„Tiež si to všímam,“ odpovedal Adi po výstrele a znova trafení terča.

Keď ale chcel vymeniť batériu, tá praskla. Bez slov položil zbraň na stôl a pomasíroval si krk. Nie však preto, lebo by ho mal stuhnutý, ale skôr pre teplo aké dneska panovalo. Predsa len byť celý deň v drsnejšom nepohodlnom vojenskom oblečení vo farbách olivovo zelenej dá zabrať. Avšak sme vojaci. Pre nás sú drsné podmienky súčasťou života. Kým ale Adi musí mať dlhé rukávy, ja vďaka mutácií nosím výlučne krátke.

„Čo to trepete chlapi?“ zamiešal sa do rozhovoru Radim.

Jeho mutácia zahŕňala vnímanie tlaku na koži, takže každý dúfal, že to práve on bude cítiť najsilnejšie.

„Necítim žiaden tlak. Každý je napätý, preto lebo sme na tejto lokalite vojnového poľa už viac ako dva týždne. Žiaden pohyb, žiadna akcia proste nič. Strieľame, bojujeme a vytvárame taktiky, ale bez nepriateľa,“ poučil nás nadarmo so zvýšeným hlasom, keďže bol odo mňa o tri miesta na streľbu ďalej.

Pohľady mňa a Adiho sa stretli, aby následne u oboch prišlo pokrčenie ramien na znak rezignácie k téme. Na jednej strane mal Radim pravdu. Všetci cítili istú frustráciu. To že nepriateľ nie je aktívny veští zlé správy. Pravdepodobne pripravujú jednotky na tvrdý útok. Z veliteľstva viem o posilách, ktoré putujú k nám. I nadriadení mali rovnaké podozrenie, a preto nechceli nič prenechať náhode. Po pauze a krátkom rozhovore znova nabíjam cvičnú zbraň. Strelnicou sa chvíľu ozýva len tichá, ako škrabot piesku o sklo, paľba zo zbraní. Spoločne tvoríme tandem a pri veľkej predstavivosti by bolo možné z tohto zvuku vytvoriť vojenskú skladbu. Takto väčšinou trávim poludnie, keďže presná muška je mojou výhodou. V čase, keď už uvažujem, aký ďalší program zvolím na tento deň, po streľbe zaznie silný zvuk podobný tomu, ako keď v dávnych dobách trúbili na roh. Poplach, je to poplach zareaguje môj mozog a všetci pozeráme jeden na druhého v snahe zistiť, či nejde o planý signál. Len cvičenie so snahou udržať nás v pozornosti. Z omylu ma vyvedie pohľad toho ako nečakane spod plášťa splynutia s prostredím ako aj maskovania ukážu svoju prítomnosť červené uniformy.

Moje konštatovanie: „No, zdá sa, že sa to zakríklo. Máme tu aktivitu!“ má za následok pretočenie oči u Radoma.

Viac ale nereagoval, keďže okamžite mieril behom k svojej jednotke. „Útok! Všetci na líniu! Zatlačíme ich! Slobodníci spomaľte postup nepriateľa a získajte kúsok času!“ kričím rozkaz popri behu do budovy veliteľského stanu.

Tá je pomerne ďaleko a navyše chránená niekoľkými bezpečnostnými systémami. Holografické silové pole má v sebe detektory genetického kódu, takže dovnútra skrz bariéru prejde len vojak našej strany. Pre protistranu by to bolo smrteľné. Beh tam mi podľa prepočtu potrvá zhruba minútu. Avšak do cesty mi skočí protivník, ktorého mutáciou je zrejme žľaza s elektrickou aktivitou. Poznám to vďaka tomu, lebo zmrd má v oboch rukách pokročilé plazmové kanóny. Našťastie stále sú v procese nabíjania. Ak by ma ich sila zasiahla, okamžite by toto telo skončilo ako dym. Vytvoriť nové trvá zhruba pol roka a toľko času nemám. Okamžite preto skončí tento vojak s insígniami čatára bez končatín. Jediný pohyb mojich kostených výrastkov je tak precízny, že nie je citeľný žiaden proti odpor. Lenže muž stále stojí a šokovane ba až vyčítavo na mňa pozerá. V ich jazyku skúša vysloviť myšlienku, ale darmo.

„Kurva skap už konečne!“ pridelím mu rozkaz, ale evidentne nerozumie mojej reči.

Nerozumie alebo nechce rozumieť. Každopádne mňa to prestáva baviť. Pozerať sa ako steká z krvi, kým hruď mu žiari modrými elektrickými žilami. V mojej povahe nie je byť krutý a nechať niekoho trpieť, preto muž v ďalšom okamihu skončí o hlavu kratší, vďaka bezchybnej práci ostroh. Keď následne prebehnem pohľadom po priestore poľného veliteľstva vidím, ako nepriatelia útočia zbraňami, ale vždy nepresne. Ako keby nevedeli mieriť s absolútnou presnosťou. Vlastne je to pol na pol. Polovica vojakov, ktorí sa snažia, ale plazmové strely nikdy netrafila cieľ. Druhá skupina zas je snaživejšia, ale viac prenecháva činnosť mladým vojakom.

„Hovädo!“ zanadávam po tom, čo kopnem do hlavy vojaka, ktorého som zbavil utrpenia.

„Vy ste poslali k nám zelenáčov, aby získali výcvik na nás?! Chcete ich naučiť ako bojovať na fronte?!“

Kým znova začnem bežať, vidím neďaleko mňa člena mojej jednotky, našej vojenskej strany. Je to tuším vojak menom Chadži so silovou mutáciou. „Hej, zhromaždi jednotku a pripravte sa boj!“ skríknem po tom, čo na muža vybehne nepriateľ, ale jeho ruka násobne napuchne a zastaví útok drsným spôsobom.

Protivník už niekde na bojisku stratil zbraň, preto útočil svojou mutáciou kostených výrastkov na hlave. Presnejšie- mal zosilnené čelo a nos. Lenže Chadžiho napuchnutá ruka vrazí vojakovi v červenej uniforme priamo do miesta srdca a okamžite ho zastaví. Protivník odporne vygrcia všetky svoje vnútornosti a niečo zrejme ide aj spodnými cestami. Toto nie je možné prežiť. A mám pravdu. Býčia hlava už ochutnáva zem bez známok života.

„Áno pane! Vykonám pane!“ zasalutuje vojak nižšej hodnosti a beží vykonať rozkaz.

Mne sa do cesty k veliteľstvu priplietol ďalší protivník a s ním už nemám zľutovania. Jediným šmahom ruky mu preseknem hrdlo. Mŕtve telo padá na zem, ale ja viem, že zanedlho naše zbrane skrížia opäť svoje sily. Vytvoriť alebo skôr vypestovať telo, ako aj zálohovať vedomie a prenášať ho, nie je žiadna veda. Ak vojak zomrie na bojisku jeho vedomie sa automaticky prenesie do systému, kde čaká na polročný termín znovu vytvorenia obalu. V tejto pokročilej dobe je jedine toto dokonalý spôsob udržiavania potrebného počtu vojenskej sily. Počas behu cítim, ako prechádzam skrz hrubý stĺp energie. Vo vnútri budovy, ktorú možno do pár okamihov podľa potreby rozložiť a zložiť na inom mieste to žilo. Všetci, ktorí nezadržiavali útok, vyzbrojovali seba na odpoveď pre nepriateľa. Uniforma, ochranná vesta, nohavice ťažkoodencov, topánky vystužené kovom, helma, technologické súčasti, zbrane.

Každý mal pridelený svoj vlastný úložný priestor, kde skladoval zbrane, ako aj iné časti. Moja skrinka mala na sebe štítok s označením kapitána a menom Aklen Rimovals. Okamžite teda bola odomknutá genetickým kľúčom, aby mi poskytla bojovú zbroj. Jediné súčiastky do zbraní čo neboli zamknuté boli batérie do zbraní. Nad nimi, respektíve ich nabitím, mal zodpovednosť každý vojak osobitne v rámci údržby výzbroje. Celkovo rýchlosť, akou zvládame všetky úkony spojené s vyzbrojením a prípravou na zásah, je obdivuhodná. Len poskladať zbraň a pripraviť ju na paľbu je proces pomerne pre neskúseného náročný. My to dáme za sekundy. Tí lepší, skúsenejší i v priebehu stotiny. Z budovy vybieham rovno na planinu, kde sa zhromažďujú oddiely. Rýchlym pohľadom vidím kompletné nasadenie.

Zatiaľ sú straty len v pásme prijateľných čísel. Vlastne len bažanti padli, čo je vlastne v zmysle príkazov vydaných generálmi alebo vojakmi s hodnosťou major alebo kapitán ako som ja. Existuje príslovie „Sú užitočnejší ako ekobeduini.“

Táto fráza je odvodená od textu, ktorý dostávame na štúdium ešte vo výchovnom veku. V skratke je jeho podstatou a dejom príbeh, ktorý hovorí o skupine milovníkov prírody a všetkých živočíchov. Ich láska bola natoľko veľká, že keď sa schyľovalo k veľkému zúčtovaniu zasiahli. Avšak nie preto, aby zastavili konflikt alebo ho ukončili. Jediným cieľom tejto skupiny bolo presídliť zverstvo a rastlinstvo do priestorov mimo kontinent, v ktorom sa schyľovalo k vojne. Podľa bájky, keď bola vytvorená silová kupola, ostali na druhej strane a odmietali sa pridať ku komukoľvek. Napokon zmienky o nich zmizli. Možno vymreli alebo sa stali práve tými tvormi, ktoré tak milovali. Každopádne zelenáči boli omnoho užitočnejší, ak podstúpili obetu pre spomalenie protivníka. V časoch mojich začiatkov i ja musel robiť tieto úkony. Červené uniformy nemohli prevziať naše územie. Znova už nie. Bolo potrebné ich zatlačiť poprípade získať niečo navyše.

Páči sa Vám ukážka? Prispejete na vydanie knihy!!! Patrí Vám naša obrovská Vďaka z celého srdca.